free&happylife

Asi je to v povahe človeka. Že niektorí sme fakt introverti a iní extroverti a niektorí to máme namiešané tak nejak správne, že nás nerozhodí nič a iní by stále plakali a vyhľadávali nejakú pomocnú ruku... Kto to v nás urobil? Kto nám to namiešal? Gény? Výchova? Priatelia, charakter... Všetko dohromady? Asi.. Asi všetko dohromady.

Ubehol rok... Ani neviem ako.... Ubehol rok odvtedy, čo mojej malej nainštalovali do oboch ušiek malé aparátiky a mne išlo srdce rozdrapiť, lebo to celé bolo strašne nefér... Občas sa mi to ešte stáva...

O tom, ako to pomáha, keď sa človek prestáva sústrediť na zlé, na seba, na vinu, či nevinu... O tom, že bez zlého, viny a seba samého je svet omnoho krajší. A lepší.

Myslím na toho strýka... Že už nikdy nepríde a nebude si uťahovať z mojej mamy, že nepočuje.. Dobré čo?.. Ano, dobre čítate, aj mamina nepočuje... Ale ona sa nedá, vždy mu dokázala na oplátku povedať niečo pekne štipľavé, ale zároveň milé a totálne srandovné, že som išla do kolien...

Shallow....

Umrel strýko. Nie, že by som sa topila v nejakých slzách, alebo niečo podobné, len... Napadlo mi, že to najpotrebnejšie pre to, aby ste mohli byť tu, alebo tam, smiať sa, či plakať.. už to skrátka nemá. Už nie je. Nemôže príjsť... Vlastne nikam...

Myslím si, že...

Balance everywhere...to be, or not to be?....Or.. let it be?...

Taká je krásna.. Taká je krásna.. Viem, že všetci rodičia si myslia, že ich dieťa je najkrajšie na svete.. Ale moje je naozaj...

Posledné dni mám takú ujmu... Vždy, keď sme vonku, pozorujem ľudí... Rátam...Rátam, rátam a stále som na nule... Nikde, nikto, nič...

Tieto dni... Počas veľkej noci... Akoby sa na mňa zo všetkých strán valilo také motto, alebo hláška, alebo rozum do hlavy, že... prijať to, čo sa nedá zmeniť, a zmeniť to, čo sa zmeniť dá a vedieť tieto dve veci rozlíšiť... sranda, že niekedy sa ku vám rovnaké veci dostávajú z rôznych zdrojov...

Zdá sa mi, akoby som bola niekým, koho večným poslaním je špekulovať. Nad pravdami života... A je to únavné... A vlastne ma to ani nebaví.. Ale zdá sa mi, že inak to ani neviem.. žiť, alebo čo... Povedali, že naozaj nepočuje. A že jej dajú aparátiky.. Fuj, aké škaredé slovo.. Tiež tomu hovoria "načúvatka".... Nezdá sa mi to byť pravda... A už vôbec sa mi to nezdá byť fér...

Zväčščná nosná mandľa... Alebo, skoro ma porazilo...

Being proud and honest...

Koza rohatá v divadle, alebo krava, ak chcete...

Rozumy, alebo čo čakať, keď... - 0 až 6

Mamičky a dobíjanie bateriek...

Práca, ktorá šľachtí...

O tom, čo dokáže únava... Alebo o vlastnom chvoste, ktorý nie je možné dolapiť...

V čom to je? Že niektorí ľudia sú veselí a nerobia si z vecí ťažkú hlavu a iní sa zase vkuse sťažujú, aj keď by nemuseli? Že jedni zvládajú život s ľahkosťou a niekoho trápi aj to, aké si obliecť pyžamo do postele, aby neurazil susedov?... :-)