V jednej pesničke Madonna spieva, že "life is a paradox" a mne sa zdá, že je to fakt tak. Niečo je čierne a niečo biele, ale niekedy aj svetlošedé... Ale v zásade áno. Niečo je dobré a niečo je zlé... A niečo je možno menej zlé a nie až tak dobré... Ach, keby sme to všetko a vždy vedeli za každých okolností rozlíšiť... Keby bola múdrosť na rozdávanie, bola by som prvá v každej rade....kde by ju núkali...
Rovnováha... Aké dôležité a ako ťažko hmatateľné... Prečo sa toto neučí v škole? Vedľa veľkého tlačeného A a malého písaného Bé?... Že sa máte v živote snažiť o rovnováhu?
Trochu pracovať a trochu sa hrať, trochu sa snažiť a trochu nechať veci plynúť samé od seba...
To posledné, to posledné, myslím si, nám všetkým ničí životy...
Snaha o kontrolu... Chceme robiť všetko naj... Aj keď sa nám nedarí, aj keď sa zdá, že padáme.. A aj keď naozaj padáme, stále chceme robiť všetko naj...
Mať naj prácu, naj manžela, vzorne pokosený trávnik, alebo vôbec - mať nejaký trávnik... Vážiť o 10 kíl menej a...
Ku tomu všetkému nespočet všetkých tých sebazdokonaľovacích kníh a techník, ako neprepadať panike, vnútorný balans...
Všetko v živote má svoje klady a zápory.. A všetko v živote sa môže dohnať do extrému... Aj potreba byť najkľudnejší na svete, aj potreba byť sám, aj potreba byť ticho.. Snaha o pokoj....
Občas až taká, že ste nervózny z toho, že nestíhate byť pokojný!... Nestíhate.. meditovať, nejde to.. Modliť sa..
Hm...
Všetko sa má vyvážiť. Aktivita s ničnerobením. Nechať veci plynúť a len dôverovať... nič to nevyžaduje, nič to nepýta...a predsa je to to najťažšie...
Veriť.. že veci idú, ako majú a že aj keď sú zelené a nie červené, že aj tak je to ako má a plynie to v správnom poradí... Pre niečo lepšie, čo možno len príde...
Veriť a nič nerobiť. Nechať sa viesť... Veriť, dôverovať...
Aké jednoduché a pritom.. Tak ťažké, tak dôležité. Najdôležitejšie...
Myslím si, že ak toto človek "dáva", tak... S tým prichádza ten ozajstný pokoj. Tá pokora.. A potom asi ani nemusíte meditovať a.. aj vám je jedno, že je treba prečalúniť stoličky v kuchyni, lebo keby mali hlavu a pätu, tak by boli špinavé presne od hlavy po pätu... a možno aj viac...
S tou ozajstnou pokorou a vierou... Sa človek asi ani.. tak veľmi snažiť nemusí...
Toto je asi to, čo som cestou stratila...
PS: Prečo je toto v ľudskej povahe? Snaha ovplyvniť všetko? Do všetkého si aspoň rypnúť? Aspoň zavolať, aspoň sa uistiť?... Steve Jobs v jednej reči povedal, že všetci predsa prichádzame na túto planétu nahí a presne tak z nej aj odchádzame... Aj napriek tomuto nezvratnému faktu... Všetci robíme "paniku"...
Komentáre