Stach je zlodej. Kradne, okráda nás. A berie nám to najvzácnejšie, čo máme. Berie nám život. A teda aj spomienky...
Stalo sa vám už niekedy, že ste napríklad nasadli do autobusu a začali rozmýšľať nad niečím kvárivým? Nejakou traumou, čo vás trápi, nad nejakým problémom, nad niečím, čo možno ani nie je, ale mohlo by byť? A ak by to bolo, určite by to bolo zlé a vy sa predsa potrebujete pripraviť.. Čo spravím potom, potom keď.... Keď nevýjdem s peniazmi, keď nespravím autoškolu, ked nikdy neschudnem, ked sa nikdy nevydám, keď si nikdy nenájdem dievča svojich snov, keď... Keď nikdy nedosiahnem vysokoškolský titul? Čo ak ma vyhodia z práce? Teraz, keď máme na krku úver... Čo potom?
Strach. Najväčší zlodej, terorista a lotor, lump, záškodník a zločinec! Strach nám ničí chrbtice. Ničí nám žalúdky. Ničí nám pleť a aj trávenie. Strach... Strach.. S T R A CH.
Ako by to bol niekto skutočný. Ako by to bol človek, ktorý ZA TO všetko môže! Ktorý to spôsobil, ktorý to zavinil a na ktorého je treba ukázať prstom a... Potom.. Na šibenicu s týmto papľuhom!...
Sedím v obývačke. Bojím sa. Bojím sa, že nespravím autoškolu, že nikdy neschudnem, že nedosiahnem prácu svojich snov.. A cítim sa zle. Rozmýšľam, kde to zlo asi je?... Kde je to? Kto je to? Čo je to?....
Obzerám sa po našom byte. Poličky. Televízor. Gauč. Pohovka. Žehliaca doska. Nábytok...
Je to tu? V nábytku?...
Nech hľadám, ako hľadám, viem, že ho nenájdem. Jedine ak zavriem oči a priznám si, že STRACH.. Že je vo mne. Ja som on a on je ja. Strach...
To sú moje myšlienky. Strach... To sú predstavy. A každá predstava je predsa imaginácia, nie realita.
Strach.. Myšlienka na eventuálnu hrozbu. Ktorá sa nestala.
A viete, čo je na ňom najhoršie? Odhliadnuc od toho, že nás pomaly, ale isto, vtláča do hrobov našich vlastných životov?
Strach z nás robí hendikepovaných ľudí. Nielen, že nám zviaže ruky a nohy, nielen, že nás paralyzuje a my nedokážeme konať.. Nie, to mu nestačí. Strach z nás robí hluchých a slepých.
Kto sa bojí, kto je zadumaný... Ten nevidí, ako ráno svieti slnko pomedzi zelené stromy. Ten si nevšimne matku s kočíkom, ani pani so psom. Ten ani nevie, kedy stihol byť júl, lebo naposledy si, pánimoji, pamätá len december... a potom sa čudujeme, ako nám to letí.. Ako život letí...
Pozerajte a počúvaje, milí moji. Svet je úžasné, farebné miesto. Trénujte sa. Trénujte svoju koncentráciu. Sústreďte sa. Buďte "tu a teraz" a nie "tam a potom, ak..." Možno výjdete z práce na chodník. A na tú trávu a stromy a slnko a dúhu a rosu a dážď.. A na to, ako sa na mokrej ceste leskne slniečko...
Na to všetko možno už nepríde vhodný čas. Nikdy.
Komentáre