Keď sa porovnávam s človekom, ktorým som bývala, keď sme ešte nemali žabku, ale len jeden druhého a hromadu voľného času, zdá sa mi, že som vlastne celý čas išla len na takých... slabučkých 15percent svojho celkového výkonu. A to som si ešte o sebe zvykla myslieť, že som preťažená...
Na začiatku to bolo zlé. Zvyknúť si na to, že je treba urobiť toľko vecí a robiť ich každý jeden deň a tiež aj to, že nikdy to celé nepokryjete úplne a plošne, len sa neustále snažíte a... Skrátka, kedysi som ešte nevedela, že mi narastie.
Rástlo moje Žabiatko a rástla aj ona. Ona... vrtuľa v mojom zadku!...
Ráno vstanem a ešte stále mi tečie sopeľ, ale už nemám horúčku a tak sa mi zdá, že už som zdravá a že.. Deň začnem dosť zle, lebo sa zase raz - bez príčiny - hnevám na môjho muža /tá príčina ale je, ale on ju má chápať sám, nie?!/ a keď mi dôjde, že asi možno a vlastne áno, naozaj, pôsobím ako krava /čo sa hnevá, že ani chorá nemôže byť a že ju už nikdy nikto nebude opatrovať a obletovať/ ma napadne, že najlepším riešením bude.. začať niečo robiť...
Nahádžem do práčky špinavé prádlo a hneď je mi lepšie. Keď špinavé prádlo nemáme, rýchlo a efektívne si ho vytvorím! Posťahujem periny a už to hučí, už sa to točí, sopeľ mi tečie, ale nevadí.. Je mi lepšie. Omnoho. Liečim sa...
V detskej izbe poprehadzujem nábytok... Muž občas nakukne, že ako to, že som tak zázračne vyzdravela a že už mi nevadí, že ma neofukuje a bla bla, ale ja to odignorujem. Áno, má ma ofukovať! Má sa o mňa starať... Ale tieto práva mi zrejme boli raz a navždy odňaté... Právo na chorobu... Skrátka po narodení vášho potomka raz a navždy, nadobro prestalo existovať...
Štartujem svoje hojivé mechanizmy, štartujem vysávač, prehadzujem nábytok z jednej strany na druhú... je mi jasné, že z okna povieva akože svieži vzduch a že som v tom mojom hojivom, vrtuľovom procese zase raz spotená a to by mohlo mať na celú vec zlý dopad, ale kašlem na to... Idem. Mám ju. Vrtuľu v zadku...
Celé to poriešim, prerozhádžem, poukladám, povysávam, prádlo vyvesím.. Som spotená, soplím stále, ale je mi dobre. Na duši. Usmievam sa! Jaaa vaše teplé čaje nepotrebujem! Jaa si idem na vlastný pohon... Jaa nepotrebujem opateru, ani ľútosť, ani niččč...
A potom ideme von, lebo som akčná a lebo vrtuľa v mojom zadku sa zase raz točí a nevie sa zastaviť, ideme na prechádzku, hojdať sa a do parku a na kávu a... mne to stále v hlave máva, že čo všetko by bolo super urobiť, vybaviť, neviem obsedieť, kávu si vychutnať neviem, len ju vypijem, naozaj vypijem - na jeden dúšok, ako štamperlík a už ma napadá hromada ďalších efektívnych vecí... že je blízko DMka a že by som tam mohla skočiť a...
"Ty nevieš oddychovať! Ty nevieš obsedieť! Preto si chorá! To je tvoj problém!!!", hovorí manžel.. Ale už si zvykol, rezignoval....
Ako je to možné, že sa mi stalo toto? Že ja už ani v podstate netúžim po chvíľke pokoja?...
Je to strašná galiba, lebo tým mužovi leziem na nervy a on ma mal kedysi naozaj rád... A veď stále má, nepochybujem, len.. Kedysi som mu bola milšia.. Bez tej vrtule...
Tak neviem.. Je to liečiteľné?... Dá sa to...Z toho zadku vytiahnuť?..
Či čo?... hm..
Komentáre