free&happylife

Zdvihla by som telefón a povedala by som, že...

"Čau!", hovorím ja to telefónu.
"Ahoj... ", hovorí kamoš. "A čo si taká.. Nasra.. Sorry, napajedená? Sa ti stalo?.. Niečo?", hovorí On. Pohoďák.
"Stalo sa mi, stalo! A si úplný debil, že sa tak sprosto pýtaš! Ty, ty to máš vedieť, ty...", rúti sa zo mňa.
"Ja to mám vedieť?! A čo som ti ja?... Ešte povedz, že ja so na vine, že sa máš nafigu...", povie...
"Sorry", poviem ja, lebo sa mi podarí uvedomiť sa.
"Nič to. Už ťa poznám nejakú dobu... Toto nie si ty... Tak von s tým.. Povedz.. čo sa ti stalo?", pýta sa tým najpokojnejším hlasom na svete...
"Asi sa už nemám rada", poviem do telefónu úplne potichu. Tak potichu, ako sa len dá, aby to náhodou nepočula tá moja spiaca Bubi. Aby sa jej to náhodou nevrylo do podvedomia a aby ako puberťáčka nemala komplexy, lebo ich mala mama, keď už bola zrelá žena a zrelé ženy, tridsať a viac, už nemajú mať komplexy! Z ničoho... Sú zrelé! Sú matky...! Koniec sebaľútosti... Tak by to malo byť. Ale nie je. Ešte že sa mám komu vyžalovať...A teda šepkám sťažnosti na tento svet môjmu kamošovi do telefónu.
"Asi sa už nemáš rada? A to už prečo? Chýba ti niečo?", pýta sa a mne sa zdá, že si tam u seba niečo nalieva, víno, alebo neviem.. A niečim to zajedá... Ako môže byť niekto taký pokojný?! Serie ma.. Aj keď ho nevidím...
"Nemám sa rada... Som tučná... Nemám ani účes poriadny... Vypadávajú mi hrozné vlasy.. Strašne otrasné elasťáky nosím a tepláky a mikiny.. A podprsenku som nevidela od marca a... Skrátka škaredá som! A zlá... Škaredá a a zlá a to je to najhoršie čo sa mi mohlo stať a...! To ty! To..", je mi do plaču.
"To ja? Ja som na vine?", pýta sa a niečo prežúva.
"Čo to tam máš?", opýtam sa ja.
"Víno. Biele. A nejaké to hrozno.", povie.
Debil....
"Tak hovor už...", povie. "Takže čo?", táže sa.
"Skrátka nemám na nič čas.. Neviem, čo robím zle. Nechem nikoho žiadať o pomoc! Hlavne nie svorku besnú! Svorka je diktáror! To by som stratila autonómiu! A neutralitu! Ja chcem byť Švajčiarsko...Švajčiarsko, rozumieš?! A nie Bosna...", poviem a teraz už naozaj revem.
"No dobre, ale vieš, že... Disponuješ niečím, čo ťa dokáže zachrániť? Či nie?", opýta sa. Zase tým zamatovým, pokojným hlasom.... Mal by robiť psychológa, zasmejem sa v duchu. A potom si spomeniem, že On ho vlastne aj robí.
"Viem... Mám slobodnú vôľu, čo?... To mi chceš povedať? Naznačiť?", utieram si nos do rukáva. Neobťažujem sa ísť si do kuchyne po servítku a už vôbec nie do skrinky po serióznu vreckovku, čo má úroveň.
"Presne haha. Vidíš vieš to a..", povie a ja ho preruším.
"Vieš to a nepoužívaš ju...To mi chceš povedať, ja viem! Viem, všetko viem! Ale nechápeš, že som unavená?! Že nemám čas na svoje knihy?! Nemám sa kedy okúpať?! Nemám si kedy vyškblať ani tie chlpy z brady? A kurňa prečo mi tak vypadávajú vlasy?! A prečo sa stále bojím o tú moju malú prdku? Bojím sa, že keď raz vyrastie, že..."
"Ťa bude neznášať? Lebo medzi pubertálnymi dievčatami a mamamy to tak už raz je? Že sa jej niečo stane a ty tam nebudeš, aby si ju ochránila? Že ju nebudeš chcieť púšťať na disko a že ujde z domu? Že sa vydá do osady na východnom Slovensku a že tam bude do konca života trieť biedu? Že ochorie? Že... sa stratí v živote a že to bude preto, lebo si jej nakukala do hlavy samé nesprávne pravidlá? Toho všetkého sa bojíš, čo?!", povie teraz už úplne vážne. Ani z vína si už nesŕka, ani nežuje...
Naprázdno preglgnem.
"Áno.. Ako vieš?", spýtam sa.
"Viem, lebo ťa poznám. Bojíš sa svojich vlastných hriechov.. čo?, haha", zasmeje sa.
"Všetci sme v živote robili chyby. A robíme ich, ty hlúpučká", povie... A zase niečo chrúme a srkne si z toho svojho vína.
"Všetci... Aj ty, aj tvoja mama. Aj mama tvojej mamy.. Každý jeden človek. Nikto na tejto planéte nie je bez chyby! Všetci ste hriešni.. A omylní... A aj skazení a nevľúdni.. Aj čudní... Aj... Skrátka nedokonalí.", zavŕši.
"Len ty si super, čo?....", poviem potichu do telefónu. A utriem si slzu z líca. Mám na tvári úsmev.
"Hej!, haha. Syn Človeka", smeje sa on a smejem sa aj ja.
"Milujem tvoje sebavedomie... heh.. Jak ty to robíš?", pýtam sa. "Nie je v tom trochu arogancie?".
"Možno. Ale vieš čo?", povie.
"Nie. Netuším, povedz.", som zvedavá.
"Je mi odpustené, ty hlúpa. A odpustené je aj tebe", povie veselo.
"To neviem", vravím.
"Ale ja hej", odpovedá On. "Vieš, kedy by som sa na teba naozaj hneval?... Hneval by som sa... Ak by si to jedného dňa vzdala. Ak by si sa prestala snažiť. Lepšie sa starať o Elišku, schudnúť, lepšie uvariť, lepšie ožehliť, byť milšia, byť lepšia... Ak by ti na tom celom raz prestalo záležať a ak by si si povedala.. že tvoje dieťa môže byť aj hladné. A váš byt môže byť aj špinavý. A ak by si si povedala, že variť nemusíš, lebo tvoj muž predsa nepotrebuje jesť. Ak by si si povedala, že dieťatko nepotrebuje čerstvý vzduch a nemusí spinkať! Načo?! Veď už len nejako porastie a nejako si tú cestu životom vydobije... Chápeš?", pýta sa.
"Asi áno... ", poviem.
"Ale ty sa snažíš. Každý deň sa snažíš a nevzdávaš sa. Chceš lásku, dobro a šťastie, miluješ a odpúšťaš. Neboj sa, vidíme to", povie a hodí si do úsť ešte jednu bobuľku hrozna.
"Naozaj?", opýtam sa... A teraz sa už naozaj usmievam. Je mi celkom fajn. Aj keď som špinavá, v teplákoch od gucky, aj keď si vidím svoje nekonečné nemiznúce brucho a stehná, ktoré sú čím ďalej tým širšie... Aj keď mi tá cibuľa v hrinci každú chvíľu prihorí........... Aj tak mi je zrazu celkom fajn.
"Naozaj. A povedz! Keď by si si mohla niečo želať... Niečo, čo by ťa fakt potešilo... Čo by to bolo?", opýta sa.
"Aby som si mohla dať dnes večer kúpeľ... Aby som si tam mohla poležať aspoň dvadsať minúť.... A umyť si zuby aj dentálnou niťou. A konečne vymeniť šošovky. A aby ma Svorka Besná rešpektovala.. A nediktovala mi!", poviem a spoločne sa zasmejeme.
"Vidíš, veď ty vieš, čo chceš...", povie. "Vieš to presne. Už len ide o to, vymyslieť, ako na to..", povie.
"Čo myslíš? Ak by si dnes poprosila manžela, aby sa dnes večer dlhšie venoval malej... Výjde ti v ústrety?", spýta sa veselo.
"Áno.. Určite áno", poviem ja a utieram si zvyšky soplu do druhého rukáva. Nech ho mám rozťahaný rovnomerne....
"Tak vidíš. Všetko sa dá. Všetko vieš... A všetko máš.. Chce to len pokoj. Neboj sa! Koľko vám to mám všetkým opakovať! Neboj sa.. Ničoho sa nemusíš báť.. Len sa teš a raduj.. V láske a pohode.. Tam prekvitá bohatstvo... To si nevedela?", smeje sa.
"Veď hej... Vedela... Len nejako zabúdam.. V tom každodennom zhone...", poviem ja.
"A kam sa náhliš? Myslíš, že dieťatko bude raz spomínať na to, ako to bolo nafigu, že ste mali v byte neporiadok? Alebo že dostalo Sunár o desať minút neskôr? Že kvôli tomu muselo plačkať, lebo nebola pripravená vodička?..Toho sa bojíš?", opýta sa.
"Áno, aj toho.....", poviem. "Nechcem, aby v tej malej dušičke zostalo niečo... Boľavé.. Ja.. Ja.. nechcem, aby", hovorím a znova mi je do plaču.
"Neboj sa. Nebude si z toho pamätať vôbec nič. Vieš čo si ale určite zapamätá?", opýta sa.
"Nie... Povedz", pýtam sa ja.
"Zapamätá si, ako si si s ňou spievala... Robo Grigorov, každý večer, večer čo večer to isté cédečko.. Je krásne, že sa tak snažíš.. A privádzaš ju k hudbe. Hudba je požehnanie. Bude ju sprevádzať celým životom... Je dar milovať hudbu... Bude si pamätať, ako ju hladkáš... A ako ju nikdy nenecháš plakať... Bude vedieť, že mama je na blízku, vždy keď je zle. To, že sa zlo deje.. Tomu sa asi nevyhneš, vieš?... Ale to, že sa ku nemu každý deň staviaš... To je to, čo chceme vidieť, vieš?...", povie.
Som ticho a len počúvam.
"A čo ešte?", opýtam sa.
"Ešte si zapamätá, ako s ňou chodíš každý deň von a ako ju masíruješ večer po kúpeli, ako sa smejete a ako jej robíš šašoviny... Zapamätá si, že keď spadne pohár, netreba robiť paniku. Zapamätá si, že materiálne statky nie sú dôležité a vieš prečo?", opýta sa.
"Nie..", som zvedavá.
"Lebo na ňu nikdy nekričíš, keď niečo rozleje, ani keď sa zašpiní, ani keď minule rozbila mištičku... Naopak, vždy sa na tom zasmeješ a tešíš sa, že sa tak rozvíja, že to vôbec dokáže.. Rozbiť či zašpiniť niečo... Je tak?", hovorí.
"Áno je..", poviem ja. Usmejem sa.
"No vidíš. Tak sa neboj. Podstata je dôležitá, nie povrch. Misu je treba...", hovorí, ale ja ho preruším...
"Čistiť zvnútra, viem", poviem a obidvaja sa zasmejeme ešte raz.
"Tak vidíš. Všetko je v tebe. Všetky odpovede. Aj Svorka Besná, čo ti tak nedá spávať. Na všetko si vieš odpovedať aj sama. Len sa musíš prestať báť... Si dobrá mamina. Veľmi, veľmi dobrá mamina. Vravím ti, sme s tebou spokojní. Naozaj.. Neklamem, veď vieš..."
"Áno, neoklameš..haha", smejem sa.
"Presne. Neoklameš... Skús jej trochu veriť. Skús trochu veriť svetu. A všetko rob radšej pomaly, ale s kľudom v duši. A rob toho menej. Na každý deň stačí trebárs len jedna úloha.. Nemusí byť všetko naraz.... Veď vieš, každý deň..", hovorí a ja ho znova preruším.
"Ma dosť svojich starostí, viem", hehe.
"Presne, heh".
"Tak dobre. Prepáč, nechcela som ťa otravovať.. Ja len, že...", hovorím mu vyčítajúc si...
"To nič.. Čo si. Som tu stále. Pre teba aj pre iných... Aj pre Svorku, nezabúdaj...", povie veselo.
"Dobre, mám to na pamäti. Oh.. Uľavilo sa mi.. Mám ťa veľmi rada", poviem mu úprimne.
"Ja teba tiež", povie On. "Si strašný trulko!, haha, ", smeje sa mi.
"Asi hej.... Tak ahoj", poviem.
"Ahoj.. A keď mi zavoláš nabudúce... Vieš čo chcem počuť?", spýta sa ma.
"Netuším..", poviem.
"O troch veciach, ktoré si zmenila.. Systémových veciach, rozumieš?", povie.
"Systémové?... To sú aké... Napríklad?", pýtam sa.
"To sú také, ktoré vyžadujú vieru. Dôveru, chápeš?", pýta sa on.
"Asi áno...", poviem.
"Dobre. Som rád. A som zvedavý... čo podnikneš, heh", smeje sa.
"Hm... Vynasnažím sa. Nechaj sa prekvapiť", poviem a ukončím hovor....

Hm. Tak toto všetko by som povedala svojmu naj kamošovi. Keby som nejakého mala... A takto nejako by mi asi odpovedal, keby nejaký bol...

Našťastie Je..

PS: Veriť.. A dôverovať iným.... Nie je to ľahké. Zvlášť keď ide o vaše dieťa......................