free&happylife

Niečo dobré sa deje s človekom, keď sa stane mamou... Vždy som sa divila, ako to tá moja mamina robí... Že sa stále usmieva. Že máme vždy navarené, že máme opraté periny, že je celá unavená a zlomená, ale nepadá na duchu... Že nenechá padnúť nás... Hm, niečo veľmi dobré sa deje s človekom, keď je mamou....

Keď som bola sama, mladá, bez práce.. Bola som schopná ľahnúť si do postele a tam revať hodiny, lebo som neschopná, lebo si neviem nájsť robotu, lebo asi tá celá vysoká škola bola o ničom a asi som o ničom celá, keď to skrátka nedokážem.. Nedokážem odpovedať správne na otázky typu, že kde sa vidím o desať rokov, a čo by som naozaj chcela robiť a kde vidím svoje uplatnenie a čo ja viem.. ani sa platovo ohodnotiť? Ako odpovedať správne? Čo si myslia oni o mne a čo mám hovoriť ja, aby si ONI mysleli o mne len to naj... Aby mi na čelo dali fajku, že "dosť dobrá".. a ja som potom dostala prácu, o ktorej keď bude hovoriť moja mamina u nás na dedine susedom, tak bude rada a susedia len budú krútiť hlavou, že ako to len táto Marcelka a mamina tejto Marcelky dokázali, že teraz pracuje v hlavnom meste a má "takúto super" robotu.. Táto silná žena, statočná silná žena, tá Marcelkina mamina. To ona to dokázala!! Je to dobrá mamina a Marcelka je dobré dievča!

Bola som schopná sa ľutovať, keď mi to nešlo v škole tak, ako by som si to ideálne predstavovala.. Ľutovala som sa, keď som sa cítila byť tučná, fakt tučná. Keď som mala akné. Keď sa mi zdalo, že nemám už žiadne kamarátky. Ľutovala som sa, keď sa mi zdalo, že na svete už nie je nikto, kto by o mne mohol povedať, že som super a že...

A potom máte bábätko a ste fakt unavená. A niekedy v noci sa zobudíte, dáte mu papu a potom sa hneváte na seba, že nespíte, lebo sa vám skrátka nedá a o chvíľku bude treba zase vstávať a dávať zase papu a...

Potom dostávate správy ako... "Vaše dieťa je hluché", od sestričky, ktorá si myslí, že má pravdu. A nemala, chvala Bohu... Alebo že... "Tak je to vážne tak.. Nevyoperovali mu to, nedalo sa.. A áno, je to TÁ choroba.", povedia vám do telefónu o človeku, ktorý vám bol otcom, aj keď to nebol váš vlastný otec.. Váš vlastný otec mal rád automaty. A tohto pána som poznala len chvíľku.. Ale... Bol a je mi otcom celou dušou...

Nevyoperovali mu to. A áno, je to "Tá" choroba...

Je mi zle. Ale nemôžem sa hodiť do postele a plakať. Máme bábätko a bábätko chce usmiatu mamu. Pani kráľovnú. Bábätko si zaslúži byť šťastné! Lebo sa samé nepýtalo na tento svet...

A tak si len dám sprchu... A vypijem pohár vody a poviem si, že ideme ďalej. A neplačem.

Skrátka to hodím za hlavu, akoby sa nič nedialo. A modlím sa za to, nech mi Boh dá silu urobiť všetko, čo urobiť môžem, aby tomuto môjmu tatovi bolo aspoň o niečo veselšie na tomto svete.

A tak operiem a ožehlím a pustím si Roba Grigorova. A zarobím ďalší sunárik. A je mi celkom dobre.

PS: Občas sa stane.. Že si človek všetky slzy skrátka vyplače. A to je asi dobre. Nie, určite dobre.