free&happylife

Ustáli sme už hocičo. Aj týždňové horúčky, ktoré nie a nie pominúť nadobro... Aj všelijaké možné ponocovanie a plačky.. Aj... Neviem. Kadečo. A predsa sme stále, aj po necelých dvoch rokoch, novopečení rodičia.. A nemôžeme sa stavať do radu s našimi rodičmi, lebo tí sú teda o hodnejší kus ďalej a už sa veru rozhodovali aj o závažnejších veciach, než je v živote človeka kojenie, alebo sunárovanie... hm...

Občas mám pocit, že už som si celkom istá... Teda, rozhodne istejšia, než pred rokom, alebo pred dvomi.. Sranda, že keď bola žabka ešte v brušku, vtedy som si bola najistejšia..  haha! Ale to je tá krutá realita novopečených rodičov, ktorá sa vám pozrie do očú až vtedy, keď je to ozajské, ako zvyknem vravieť, keď je to rýľ!...

A dnes... Dnes si len tak varím, krájam mrkvu a Ušinka si sama prisunie stoličku, s mojou jemnou pomocou sa vyštverá hore a opakuje po mne "mjkvička... jižka... chlebííík"... a keď ju učím povedať slovo "kreveta" tak sa na mňa len usmeje a povie že "áááno!"... Moje zlato! Vynašla sa... Kreveta je ťažké slovo... Ale keď som sa začala smiať, tak sa nedala a bojovala... Aj s tým umelohmotným nožíkom čo som jej dala akože tiež na krájanie... Aj s tým slovom... Kým to nedala aspoň po "kjeve"...

Pozerám si na ňu a v hrudi cítim také zvláštne teplo... a  hovorím si, že to teplo sa celkom iste dá identifikovať a asi aj pomenovať.. Hovorím si, že je to hrdosť, ale viac asi česť... Som hrdá, že niečo také krásne prišlo ku nám rovno z neba a že si to niečo, také strašne nádherné, čo miesto slova kreveta povie "áno" a vlastne mi tým tiež fantasticky odpovie... si vybralo za rodičov zrovna nás... Pozerám na ňu a rozbúši sa mi srdce. Som nesmierne šťastná, že je tu. Že krája umelohmotným nožíkom mrkvičku zrovna vedľa mňa, zrovna v našej kuchyni... že je súčasť nášho života. Že je súčasť... nás...

Obšťastňuje ma svojimi úsmevmi... Ale aj plačmi... Obšťastňuje ma, keď sa dobre napapá, ale aj keď nepapá, obšťastňuje ma už len tým, že mi je dovolené dýchať s ňou jeden nie úplne dobre vyvetraný vzduch v tej istej miestnosti... v tom istom živote...

Občas ma v tej mojej zádumčivosti vyruší a robí mi šašoviny... A ja som najšťastnejšia na svete...Raz vyrastie. Raz dospeje a ... Možno mi potom začne hovoriť, že... Nie som úplne podľa jej predstáv, že sme mohli robiť s tatom veci lepšie, že... No veď viete, ako to už v puberte býva...

Ale teraz ma ľúbi. A možno bude nafurt.. A možno budeme mať šťastie a... Bude bývať len na krok od nás aa...

Viete čo je najväčšia sranda? .... Že v tých malých žiarivých očkách.. V tom malom človeku, čo ho takmer nie je vidno, ale počujete ho fakt všade... A všetci.. V tom malom človeku je tolko odhodlania, bojovnosti a energie, a toľko života... že podporuje a povzbudzuje v tých jemných, každodenných, novopečených, malých, nestabilných, bojazlivých a občas fakt nevydarených krokoch.... Ona mňa.

Každý deň ma drží za ruku... A akoby každým jedným úsmevom hovorila..

"Mami! Dobre to ide, neboj sa! Dobre to ide!"

A ja to tej nádhernej tváričke.. Pomaly fakt začínam veriť...