No, boli sme na svadbe. Pozval nás manželov kamarát... Oni sú taká partička, raz do roka sa stretnú v Prahe a tam sa opijú a robia asi blbosti, ktoré môžu robiť mladí muži bez dozoru za hranicami Republiky Slovenskej, za hranicami svojho stereotypného časopriestoru, keď ich manželka, či priateľka čaká doma a volá, že "Ešte mrkvu... mrkvu som ti zabudla povedať, že kúp"... No, skrátka, išli sme mu na svadbu...
A ja tých novomanželov ani nepoznám, ale... patrí sa, povedala som si. A hneď som sa potešila, že je to šanca kúpiť si nové šaty a obliecť sa za človeka, nahodiť maskaru a sťahovacie pančucháče... a ľudom v prípade otázok, keby niekto stráášne chcel vedieť silou svojho srdca a celej osobnosti tvrdiť, že nie.. Toto NIE JE číslo XL.. Aaa.. NIE! Tieto pančucháče nie sú sťahovacie, naozaáááj...
Nikto sa ale nepýtal, čo ma zaskočilo a.. hehe.. Neviem. Tak nejak som bola rada, že som medzi ľuďmi vo vekovej kategórií vyššej ako 2apol a že títo ľudia pijú alkohol, lebo už môžu a že.. Ach.. No skrátka šanca sa vyvenčiť.
A ja, ako niekto, kto sa rozpráva už len s handrovými bábikami a Pánom Bohom... Hneď som sa chopila šance a rozprávala tým milým mladým ľuďom, že čo je dôležité v živote, že sa musia oženiť a vydať a ani neviem ako, a skrátka to zo mňa celé išlo... že kojenie je blbosť, že materstvo je super, ale aj makačka a že.. bla bla bla.. do toho som sa stále pýtala, či neotravujem tie milé mladé ženy, čo sú ešte stále za priateľky a nie manželky a či ich to vôbec baví počúvať takéto oné, že bla bla.. Ale bavilo ich to.. Tak som rozdávala rozumy a bola aj za peknú, asi aj vtipnú, aj keď... sľubujem samej sebe a asi aj vlajke americkej, že nabudúce, keď sa stretneme s dospelými ľuďmi, čo sú skôr kamarátmi môjho manžela ako mojimi, budem si z neho - môjho muža - určite menej uťahovať... /dúfam...občas, v prípade vlastnej nervozity, mám takú silnú potrebu vytvárať okolo seba humor a rozosmievať ľudí navôkol...a oni sa fakt smiali... bavili sa...a keď.. môj muž, on je taký dobrý terč... vďačný... ach, dúfam, že mi to raz prepáči..../
A! To som chcela napísať, že... Ako mi tak tá moja krasotinka s nadýchanými volánovými šatočkami a mašličkami vo vláskoch sedela na kolenách a ako si tak ďobkala ručičkami do tortičky a potom aj do vlastných líčok a všade možne navôkol.. a ako som tam ja sedela a pozorovala tých mladých milých ľudí, ako sú.. nezadaní... a ako sa objímajú.. a že "Nie je ti zima? A nechceš moje sako?"... A že.. "Tak a teraz je rad na tebe!", také priateľské pošťuchovanie, poznáte to... a tie dievčence v pančuchách, ktoré určite nie sú sťahovacie a určite nie sú vo veľkosti väčšej ako číslo M... A sú aj čierne, čo ma aj bolí pri srdci trochu.........
Tak som v jednej chvíli rozmýšľala nad tým... že čo je to? Čo ma tak nejako bolí a pichá, štípe a hnísá? Fakt, že už nikdy nebudem zamilovaná? Že nosím nohavičky zásadne bielej, alebo béžovej farby a také, čo siahajú až nad pupok?... Áno, niečo z toho mi fakt bolo ľúto... Ale potom som zazrela môjho muža... Ako sedí už ani nie pri mne, ale oproti mne... A pozerala som na tú košeľu, ktorú sa mi podarilo fakt perfektne vyžehliť... A hoci som si z neho chvíľkami robila srandu, že si mal dať seriózne topánky a reprezentovať... /tenisky.. chápete toto!?.../ tak som bola na neho hrdá...
Aj keď sa ma už nechodí pýtať, či mi nie je "zimka" a že či nechcem jeho sako a že ťuťuťu... Ten mäkký oholený úsmev... je úsmev človeka, čo je so mnou v noci hore a prinesie mliečko zakaždým, keď to na neho zakričím... A je to ten istý človek, ktorého som v pôrodnici upokojovala, že neboj, to dáme.. a ten istý človek, čo za mnou chodil na internát a v zime mi kupoval gaštany.. /hoci sa furt chcel deliť, nechápem prečo?!...mali byť len moje.../ a ten istý človek, čo.....skrátka a dobre, pozná ma ešte od čias, kedy mojim najväčším problémom bolo akné na tvári a... pamätá si ma aj štíhlu, aj dlhovlasú... aj..
Čas plynie rýchlo a... život so sebou skutočne niekedy prináša aj veci, ktoré by ste najradšej opľuli a zahodili do odpadu tak, že ani nesledujete, či sú to plasty, alebo sklo... Niekedy sa to ale skrátka a dobre nedá. Musíte tým prejsť. Tým dobrým, ale aj tým zlým...
A ľudia, ktorí sú stále s vami... Tí to vyhrali... Nie kvôli tomu, že majú to privilégium byť ustráchaní a unavení spolu s vami, to nie.. ale kvôli tomu, že.. sú takí, ako sa patrí... žijú tak, ako sa patrí.. svedomito a čestne.. a..
Potom zoberie na ruky našu Ušku a DJ Vilo začne hrať Despacito a ona s ním tancuje s tými mašličkami.. A je to krásne.. Je to výsledok všetkých tých starostí a útrap a správnych rozhodnutí... Ktoré vždy vychádzali a vychádzajú z lásky a k láske smerujú....
Pozriem na hodinky, bude jedenásť.. Žabka už je unavená...Bola krásna, s novomanželmi si pripila.. síce svojou umelohmotnou fľaštičkou, ale pripila.. sama ma ťahala nech ideme, veď idú aj ostatní... krásna.. moja...
A potom sa rozlúčime so zamilovanými... A ja viem, že ten poklad si beriem so sebou, v mojom náručí. A tata ešte nechávame vyšantiť sa, hoci my to máme namierené rovno do postielky v hotelovej izbe...
Keď Žabiatko zaspí, napíšem mu, že ho milujem... A je to pravda...
Čas nevrátite. Mám vrásky a mám aj kilá navyše.. Dosť veľa kíl navyše... Mám tú paradentózu a... dosť veľa nových kazov... A dlhé vlasy už nebudem mať asi nikdy, lebo mi zostali na hlave asi len 4, takže sa to neoplatí... A môj muž mi básničky asi nikdy písať nebude, vlastne to nikdy nerobil... Ale viete čo?...
Práve tak je to perfektné...
Komentáre