free&happylife

Toto je velice čudná časť materstva inak. Toto vám tiež nikto dopredu nepovie.. Akko.. robili si ľudia z okolia také srandičky a poznámky, keď sme boli teho, že..

"Jééžiš, to je super, gratulujeme! haha.. Hlavne sa dopredu vyspite, haha. Koľko sa len da, ha ha".. smiali sa. Deboši...
Akko.. až také "ha ha", sa mi to teraz nezdá...

Začiatok bol krutý. To malé má všelijaké také tie svoje "mykoty". Ináč sa to volá, že Morrov reflex. Proste sa len tak mykne! A vy si myslíte, že asi umrie a vy umriete s ním. Lebo ste zrazu mama a lebo to je vaše! Nemá sa čo mykať! Nie!!!... Prečo by vaše dieťa malo mať čudné reflexy?! Nech sa len mykajú iné detiská! Skaredšie.. Cudzie!! Hlavne cudzie!....

A vždy, keď je tento mykov v noci, mykne to aj vami... a čekujete. Či dýcha. Darmo máte monitor. Monitor je len prístroj, možno zrovna nefunguje, takže.. čekujete to. Či dýcha. Či to, čo ste počuli, bol prd.. Alebo grg? A ak prdí a grgá... Fakt si tvrdí zdravie, alebo.. Alebo umiera? Umrie? Na ten prd? Alebo grg... A tak tam stojíte nad tou postieľkou... A keď si siedmy krát ľahnete, v intervaloch že polhodina... Lebo muž vám odpovedá, tuho spiaci, ale ešte registrujúci.. vás aj svet, že.. "Sakra, neser ma už! Stresuješ už aj mňa! Pod si lahnut, nie! Neumrie!! Ja vstávam o šiestej, drahá, do roboty! A pre tvoje info, je to už o dve hodiny, kurna!", povie...

Dobre. Takže... Ste hore, lebo čekujete toto malé prdko. Prdko a jeho prdy. A grgy. Čekujete si didky. Máme mliečko? Alebo nemáme mliečko? Idem zarobiť sunar? Alebo nejdem zarobiť sunar? Máme mliečko. Ale máme tak, že dosť? Alebo? Jak je to?... A ste hore. Prípadne sa prdko zobudí, že áno, chce papať a teraz to myslí už naozaj. Už to nie sú len žarty. Už to nie sú len prdy... Takže kojíte..

A potom donemoty zarábate tie papinká, lebo mlieko došlo. O siedmej večer. Potom pauza na život. Tak do jedenástej. A potom každé dve hodiny.

"Ale ved prikrmované detičky spinkajú dobre... Naozaj si pýta papať? Asi nie.. To asi nie...", hovorí mi okolie a ja si idem oči vyočiť a uši vyušiť, že či som si to celých tých 5 mesiacov asi len vymyslela a že som teda v noci hore asi len zo srandy srandovskej. Aby reč nestála...

Dávam si silné predsavzatie. Dôjsť na to, ako nasýtiť toto malé bubo tak, aby spalo celú noc. Skúšam všetko. Dávam viac mliečka. Tlačím ho nasilu. Nejde to. Ked sa raz do toho malého brušenka zmestí max stovka, zmestí sa tam stovka a hotovo! Viac mililitrov tam nenadžgám a okrem toho, nemám srdce robiť tomu bubákovi zle nasilu. Ok. Budem vstávať. Nič sa nedá robiť.

"Čo si taká unavená stále?", pýta sa ma muž, pýta sa ma svokra. Akko... Kedy im uvaliť jednu?! Teraz, či za chvílečku?... Motykou po hlavičke?...

"Ti chýba železo!", povie svokra. "Objednám ti vitamíny!", povie. Ani nevládzem argumentovať. Lebo som unavená! Nie, nechýba mi železo! A nie, nejdem si to dať skontrolovať k doktorke! Určite nie! Chýba mi spánok! A jedlo! A predovšetkým spánok! A jedlo.. lebo už ma nebaví nejesť a nespať... a potom jesť blbiny, kysnúť a spať len málo.

Nevzdávam to. Skúšam dalej. Zakúpim kašičku. Podám ju dieťaťu, na čo mi môj muž povie, že si neplním dostatočne svoje povinnosti, lebo som to neodkomunikovala s doktorkou. Ze to flákam.. Kukám teda na neho a zase ho chcem zabiť. "Ale niéé.. Nechápeš srande?!", povie ten debil... Nie, nechápem srande....

Ok. Odkomunikujem to s doktorkou a tá povie, že nie. Že je to skoro a mám vyčkať.... Sviňa....

Dobre, tak vyčkávam. Až do momentu, kedy som fakt unavená a dieťa zase dostane tú chemickú vec.

"Sú to samé éčka, zlato!", vykrikuje manžel. Vykrikuje doktorka. Strašne zle sa cítim. Ako sebec, ktorý si nárokuje na spánok a jedlo. A pritom.. Pritom na nič z toho nemá absolútne právo.. Héééj?!!! Come on!!! Neserte ma....

Bambuľka je hore do druhej do rána. Bolí ju bruško. Potom čítam na nete.. že.. "Nepodávať deťom tesne pred spaním. Mohli by mať tráviace ťažkosti"...

Ale choďte do kelu šetci.........

Zavádzame príkrmy. Strašne ma to baví! Kúpim sedemdesiaty siedmy nezmysel menom parný hriec! Lebo moje bejbiko potrebuje kvalitku! Nakúpime more zeleninky a ja vymýšam zelené, oranžové a všelijaké iné mixované vymýšľance, aby moje bejbi malo to best. Nakúpim more malých sklenených zaváracích pohárikov a mrazím to. Som šťastná! Som šťastná, lebo mám konečne pocit, že som dobrá mamina! Aj ja! Aj keď nekojím! Aj keď... nešatkujem, teda nie tak, že.. ozlomkrky. Len, sem tam...  A ja to viem! Postarať sa o malú...

A doktorka že.. "Ale ona by to mala mať čerstvé, viete.. ?.. Každý deň jej to varte.. Dobre mamina? Pekne do dojčenskej vodičky, pomixovať..  čerstvé mamička, rozumieme?.. Neprihrievať dieťatku", povie....

A v mojich ušiach znie niečo ako... "Ta da da, ta tááá"... Ako ked v kolese šťastia zrovna neuhádli písmenko.... DEBAKEL... A ja mám plný mrazák karfiolčeka, mrkvičečky, cukinečky a...

No nehodím si to už naozaj?....

A zrazu... odhliadnuc od všetkých debaklov.... úspech...

V noci vstávam. Robím papinko... Podávam bubalinke v tekutej, lahodnej, mliečnej, umelej a chuťovo vyváženej forme.. značky Sunar.. vitamíny rovno do telíčka, rovno z fľaše... A ona si cucne, pukne si a spí ďalej....

Bubi.. To čo bolo?... Pozerám na hodinky. Má papinkať. Má papinkať a byť troška hore. Tak, len troška, poholore.. Ved už to robíme nejaký čas, už nám to šlape.. a.. Ona nechce.

Ani o jedenástej, ani o druhej, ani oštvrtej a ani ráno.

To čho je toto?!!! Som zmätená. Moja bubi spí celú nôcku. To čho jeéé?...

Mám čo som chcela. Môžem si ľahnúť a spať takmer do rána, alebo do skororána....

A ja som hore... Aj tak vstávam. Aj tak ju čekujem, aj tak ju obraciam... Kukám na postieľku a neverím vlastným ušiam a očiam... Ze si len ležinká a spinká a sladko odfukuje... A už nechce nie len moje mliečko. Ale naše mliečko.. Naše nočné sunárikovské mliečko... Bubi...

Ty my takto rasiteš?... To kedy sa stalo?.... 6 mesiačkov.... už budúci týždeň...

Existuje taká knižka.. že daj si pozor na želania.. Hm... Odo dnes už asi budem..... A tak vstanem a zanesiem fľašku do chladničky.. Aby som ju ráno mohla vyliať a zarobiť čerstvé mliečko..... Moja bubi prespí celú nôcku..................Odpadnem.

Bože, toto nie je fér.. Toto nie je fér! Ona musí byť hore! Aspoň o jedenástej! Aspoň ešte o tretej.. Veď... Ja som nechcela, aby to celé išlo tak strašne rýchlo, nie, nié... Veď.. Ona je moje bábätko.. Moje malé bábätko....

A tak tam stojím aj o jedenástej, aj o druhej.. jednu noc, aj druhú... Aj mám chuť ju zobudiť, že: "Aha, bubi, tvoje mliečko.. Aháá.. Vstávaj pekne.. Veď ty si ešte bábätko.. Moje bábätko..."... Aj s tou fľašou plnou teplého mliečka v izbe plnej tmy, lebo je noc a izba nemá byť od čoho plná svetla, v tej našej splálni plnej tmy... Si tam stojím s tou fľaškou a po lícach mi tečú slzy... Nie.. Nechcem, aby to išlo tak rýchlo....

A o pár dní.... Si zase trieskam hlavu a zároveň sa strašne teším, lebo bubi je v noci zase hore! hahaha.. super. Teším sa. Moje bábätko... Moje nádherné bábätko, čo plní mamičke priania na počkanie...

Nebudí sa síce každé dve hoďky, ale tie dve fľašticky ešte dáme! Ha! Super... Bábätko... Moje malé bábätko.....