Medická záhrada.. Líste popadané na zemi, žltá, zelená, oranžová.. Mokrý chodník. Sem tam niečo klzké.. Dýcham čerstvý vzduch a rozmýšľam, kedy sa to všetko stihlo stať..
Kolega sa ma pýtal, čo asi urobiť s ľúbostným problémom... Veľmi rada radím v týchto veciach.. A spomínam pri tom na časy, keď sme spolu MY ešte len randili.. Keď to bol ešte len niekto neznámy, chalanko, ktorého som kedysi spoznala na pokeci..
Keď sme sa čakali na námestí Mieru.. Keď sme spolu obehali všetky kaviarne a kaviarničky v starom meste.. Keď sme chodili na jeseň na gaštany, v zime na vianočné trhy a ja som sa hnevala, že si kupujeme cigánsku na polku.. Celú som chcela! Celú len pre seba.. Ale priateľovi sa to nehovorí. Že ste nenažratá.. Ľúbostný pár sa má vzájomne kŕmiť, jemne si odhryzkávať zo spoločného, medzitým sa horčicovo bozkávať.. Celú som chcela tú cigaňu!.. Ale neprezradila som sa.. Nasierala som sa len tak.. V tichosti. Som dáma..
A potom na jar, keď sme chodili do parku za prezidentským palácom.. Keď ma chodil kuknúť na intrák, keď všetky baby kukali, že som to JA, čo nastupuje do toho vyblýskaného čierneho Dejvú.. to, že Dejvú bolo otcove a otec Dejvú spláca kamošovi, to nikto nevedel.. Ale bolo to jedno, Dejvú svoju úlohu splnilo.. a tak mi všetky závideli, nalepené na sklá a steny intráku, zatiaľ čo ja som vymaľovaná a vyvoňaná nastupovala do vyblýskané Dejvúčka s chalanom v slnečných okuliaroch, čo nosí nebovo bledomodrý svetrík značky Beneton....
A keď sme išli na koncert Lucie a on mi dal na spanie svoje tričko a vzadu napísal, že Lááásko Milujju Tě a moja mamina mi to neskôr vyprala.. A všetky spoločné divadlá a kiná a handerkovanie sa o tom, či som, alebo nie som tučná... Všetky tie dobré nôcky a sladké sníčky... Všetky tie krásne svetríky a pulovríky, čo voňajú tak, že máte chuť si do nich zaboriť nielen tvár, ale celú seba, lebo, ten, čo ich má na sebe, je milý a hebký a dobrý a láskavý a má.. Skrátka krásne pery.. Najkrajšie na svete..
Kráčam mestom. A myslím na to, že som to vyhrala. Čo môže byť viac, ako mať pri sebe takého človeka? Vami milovaného?.. Takého, ktorý nezdúchne, keď prídu problémy.. A ofukuje vás vždy, keď to bolí.. Keď sa vám chce plakať.. Keď sa vám zdá, že svet je nespravodlivý, lebo došla kríza a z vás už mala byť prinajmenšom pani menežérka, alebo hviezda jasná, veď ste pre to celý život ustavične niečo robili!! Čo sa stalo s tým svetom?! Ktorý bol predtým ružový a pekný... A vy nechcete byť na tom úrade práce, nechcete sa dívať na tie tupé ksichty...
A potom sa vám po tvári kotúľajú slzy a jemu tiež.. Ale on nikam neodchádza, stále je tam, stále vás drží za ruku a hovorí, že ste najkrajšia na svete, aj keď dobre viete, že to tak určite nie je...
Celé to ale prebolí, nech už sa stane čokoľvek.. Vy potom znova dostanete šancu vidieť ten svet ružový. Lebo on taký naozaj je. Ak ste vy ružový, tam, vo vašich srdciach a dušiach..
A prebolí to práve kvôli nemu. Že tu celý čas bol. Že neuhol, že necukol, že stále veril v to dobré a spravodlivé, za všetkých, aj za vás.. Napriek tomu, že vo vašej duši sa fakt zmrákalo a padali blesky.. A že ste si už ani nemysleli, že to niekedy môže byť inak.. Ružovo.
Kráčam mestom. Ázijské bistro. Lekáreň. Autá a v nich šoférujúci ľudia, čo majú vodičák. Mliečna hmla. Také všedné. Ako by sa nič nestalo.
Nikto ten príbeh nepozná. Len JA a ON.
Len MY dvaja.
Komentáre