free&happylife

Myslím na brata, ako to s ním teraz asi bude.. Rozvod? Nie rozvod? Myslím, premýšľam, rozmýľam a vlastne si to všetko samej sebe maľujem čiernou farbou, ako by som nemala na výber.. Ale opak je pravdou. Tých farieb je tu predsa mnoho.. Zadusená v maličkostiach.. Nevidím... Nevidím, že parádne nasnežilo.. Že je to radosť ísť na prechádzku a dýchať ten čerstvý vzduch,čo vám preráža bránicu a napľňa vás pocitom.. Takej nejakej čistoty.. Nevidím ani to, že v kine je nový Rocky, že máme krásny byt, že si môžem hocikedy urobiť najlepšie kapučíno na svete, že môžem vyprať všetku bielizeň jemným pracím prostriedkom pre deti, lebo my už môžeme používať jemné pracie prostriedky pre deti.. Nevidím, že mám krásnu tvár. Pekné oči a rovný nos a aj pery pekné. Celé je to dobré. A potom mi sesternica napíše, že babka umrela. Neviem, či mi to má byť ľúto, asi hej, asi by malo. Ale nie je. Mala 90. Každý to čakal. Nikto predsa nemôže žiť večne. A niečo vo mne sa zase opraví a ja si vravím, že v konečnom dôsledku. Aj tak je to jedno. Živí z tohto života nevyviazneme, tak prečo mať stale starch?.. Z čoho? Z koho?... Niekedy je dobré pripomenúť si koniec. A ešte lepšie vidieť celý les, celý rámec, bez ohľadu na to, koľko akých stromov obsahuje a v sebe pojíma. Stále je to les, život. Život, ktorý má začiatok. A ktorý má aj koniec. A zrazu sa mi chce aj zasmiať. A robiť si žarty z blbostí a zabávať ľudí okolo seba, presne, ako kedysi... Na výške.. Len tak robiť srandu z plasteliny, z ničoho... A ani mi už nevadí, že tú realitu trocha poprekrúcam.. Niečo si domyslím a niečo prifarbím... Teším sa len, že sme všetci spolu, všetci sa smejú.. a tiež z toho.. Že tá sila je vo mne. Robiť to. Rozosmievať ľudí. Rozdávať lásku. Nádej. Svetlo. Smiech a s ním aj pochopenie, ktoré je asi všetkým, čo človek naozaj potrebuje. Je to dar. Život je dar.